October 2014

x 1/2 Skinny Love

25. october 2014 at 20:45 | Erinn |  zápisník


Skinny Love. Slová, ktoré ste už určite vo svojom živote počuli a možno ste aj uvažovali čo to znamená. Pokiaľ to neviete, nuž, môžem vám to objasniť. Je to láska, ktorá nemá budúcnosť preto lebo sa ľudia hanbia. Sú príliš hanblivý to povedať a ukázať. Neviem kde sa momentálne nachádzam, ale mám silný pocit že to je taká jednostranná skinny love. Je tu totiž jeden chlapec. Nepoznám ho nejako úžasné a nie sme si príliš blízky. Lenže čím ďalej s ním komunikujem, tým viac si začínam uvedomovať že ho mám vlastne rada. V jeho prítomnosti zabúdam na to že V. má toľko pekných kamarátiek že nemám šancu, zabúdam na ten hnusný pocit že v jeho očiach nie som a nikdy nebudem tá jediná. Včera ako sme sa tak stretávali pred imatrikuláciami aby nás organizátori zaviedli na miesto konania kedže veľa ľudí netušilo kde to je, tam prišiel on. Z jeho triedy tam čakal iba jeden jeho tichý spolužiak a tak som sa mu prihovorila. Obyčajne bývam v prítomnosti nejakého pekného chlapca, ktorý sa mi navyše aj páči, dosť tichá a nie príliš otvorená. Lenže pri S. sa zrejme hanbím natoľko, že som dokázala za tú hanblivosť skryť všetky pocity tak že ich nevidím ani ja a prídu až keď S. nie je v mojej blízkosti. Ako som sa tak s ním rozprávala, snažila som sa neznieť ako úplný debil ako vždy. Asi pred mesiacom som mu však povedala že hokejisti sú sexy potom ako mi povedal že pred rokom ešte hrával hokej. Nemôžem za to, proste to zo mňa vyletelo. On sa na tom zasmial a keď sa ho kamarátka, ktorá bola pritom opýtala či už som ho vydesila tak povedal že nie. Čiže som mohla pokojne pokračovať v konverzovaní ďalej.

Neviem ako je to možné ale keď sa s ním bavím, vždy sa na niečom zasmejeme. Nie sú to také obyčajné suché a nútené konverzácie ako mávam s inými ľudmi. Ako sme tak šlapali do tej Nostalgie, celú cestu som sa s ním bavila. Napríklad aj o tom aké jednoduché j zistiť si o ľudoch informácie pomocou facebooku. On mi na to povedal že z toho jeho sa nič nedozviem. A je to pravda. Nie je to tak že by ho nemal, len tam nič nezverejňuje. Neviem ako vám, ale mne príde sympatické že je jeden z mála ľudí, ktorý nie je vtiahnutý do prúdu sociálnych sietí. Narozdiel od V., ktorý je na facebooku, cez instagram až po snapchat, S. je tak na fb a nemá ani profilovku. Som asi divná, ale je mi to sympatické.No a ako sme sa tak bavili, opýtala som sa ho či náhodou nepozerá Game of Thrones. Je to taká moja klasika že sa to opýtam každého uprostred konverzácie, bez toho aby to na niečo nadväzovalo. A hádajte čo povedal? Že hej. Neskrývala som šťastie a opýtala som sa ho či ho môžem objať. Nie som si tak úplne istá či som vôbec počkala na odpovedať a už som ho obíjmala. Po dlhom čase som niekoho mohla objať a naozaj mi to zlepšilo náladu. Cítila som sa ako v nebi. A to len vďaka jednému objatiu. Chcela by som mať niekoho takého, ktorý by ma obíjmal celý deň, vždy keď by som sa cítila zle. Niekoho kto by mi na tvár vrátil úsmev rovnako ako S. Mám pocit že aj keď sa s V. bavím viac, nikdy sa neodstanem k tomu aby som ho objala. Nie som pre neho tou pravou, nemám rada sociálne sieťe ako on a nepotrebujem sa príliš ukazovať vo svetle reflektorov. Keby toto celé nebola jedna veľka skinny love, mám pocit že s S. by to mohlo aj fungovať. No svoje pocity asi nikdy nepriznám. Príliš sa bojím sklamania. Okolo mňa je toľko pekných dievčat, že je len veľmi malá šanca, že práve mňa by mohol mať rád.

Prosím, tolerujte moje kecy o láske, sú to dva roky čo som naposledy ku niekomu niečo takéto cítila, a teraz sú tu hneď dvaja chlapci pri ktorých sa cítim tak ako volakedysi pri tom jednom jedinom. Je nemožné aby som to nepreháňala.

x Opera a imatrikulácie

24. october 2014 at 20:41 | Erinn |  zápisník
Po pár mesiacoch som sa opäť raz vybrala na kultúrnu akciu vyššej úrovne ako ožieračky mojich rovesníkov a to na krásnu operu v talianskom jazyku. Nuž, počasie bolo fajn, mohlo byť aj horšie. Ale poviem vám, ísť do divadla v krátkych šatách o siedmej včer zatiaľ čo teplota vonku sa pohybuje pár stupňov nad nulou nie je nič moc. Tak som teda trošku zmrzla. Pred aj po divadle. Za tú zimu to však naozaj stálo. La Traviata bola úžasná, spevácke výkony boli perfektné (a musím povedať že mužské sa mi páčili viac ako tie ženské, hlboký hlas to je niečo tak dokonalé že to nemôžem ignorovať) a celý príbeh bol naozaj nádherný, nehovoriac o perfektnom výkone celého orchestra. To že je to tragédia som síce vedela, ale netušila som že budem plakať. Nuž, koniec ma vzal trošku viac a keď som si ho spojila s jednou obľúbenou knižnou sériou tak slzy začali tiecť a ja som sa už mohla iba smiať na mojej neskutočnej citlivosti.
Čo sa týka prostredia, ak chcete mať okrem krásneho kultúrneho zážitku aj dobrý pocit z pekného prostredia, novú budovu Slovenského Národného Divadla vám naozaj neodporúčam. Z vonku to vyzerá naozaj nechutne a z vnútra to je skôr ako malá moderná galéria a nie divadlo. Stará budova má jednoducho svoje čaro. Teraz len dúfať že Labutie jazero, na ktoré chcem ísť v novembri, bude v tej starej. Rozhodne by som z toho nebola smutná.


Aj napriek tomu že som išla spať okolo dvanástej (kým sa opera skončila, kým som sa dostala do Rače, kým som sa prezliekla a umyla, kým som zaspala) tak som ráno vstala pekne na nultú a celý deň sa snažila na vyučovaní nabrať sily na imatrikulácie, ktoré nás čakali po vyučovaní. Toto sa mi však nepodarilo kedže fyzika zo mňa pri 4. hodine všetko vysala a mohla som zbierať energiu opäť. No tak sme sa teda okolo druhej pobrali do Nostalgie aby sme zažili jediné oficiálne imatrikulačky tento rok (boli aj dvoje neoficiálne ktoré by som nenazvala imatrikulácie ale ožieračka). Nuž, progra celkom zaujímavý. Tretiaci nás nešikanovali až tak ako som čakala. Okrem potopy, ktorú ako inak, zavynila naša trieda počas vyťahovania jabĺk ústami z kýbla plného vody (no hádajte čo sa stalo....prevrhli sme ho) to bolo bezchybné. Ja som bola zavolaná na disciplínu kde sme mali čo najrýchlejšie zjesť špagety. Boli studené, lepkavé a dosť nechutné ale čo už. Ako školsky známy kontaner na jedlo (zožeriem všetko, vždy a všade) som sa pekne "nadlábla" pre imatrikulačkami aby som nebola hladná. Preto keď som bola mojou triedou povzbudzovaná a teda v strese, môj žalúdok sa pár krát vzbúril. Ale ako sa dalo čakať, hladný chalan vo vývoji ma predbehol a tak som skončila tesne druhá. Ale aj tak som na seba hrdá. Vtipné bolo keď počas jedenia prišiel jeden tretiak a keď videl ako ma naplo tak mi dával pre dtanier vreckovku. Fakt neviem čo by mi tá vreckovka pomohla ale nevadí.



x Jesenný playlist

22. october 2014 at 19:06 | Erinn |  zápisník
Ako úvodný článok by som rada pridala taký môj jesenný playlist, v'daka ktorému lepšie spoznáte môj hudobný vkus. Keby som to mala podať tak skrátene, počúvam všetko okrem popu, ktorého mám počas každodennej cesty do školy už dosť z rádia. Neustále opakujúce sa pesničky, ktoré znejú úplne rovnako mi trhajú nervy. Momentálne sa viac sústredím na alternative, indie či rock. Samozrejme nemôžem vynechať moju obľúbenú klasiku na každý deň a tou je Vivaldi. Osobne najviac milujem asi číslo 8 a 5. Zajtra (alebo teda skôr cez víkend) môžete očakávať článok o mojom zajtrajšom výlete k Verdimu a tiež čo to o imatrikulačkách, ktoré mám v piatok. Držte mi palce, nech sa na nás tretiaci nebudú baviť až tak moc že im to budem chcieť vrátiť.


Playlist nie je priveľký, lebo som sa nechcela príliš upustiť z reťazu, vzhľadom na to že tých pesničiek čo počúvam je toľko že to ani zrátať neviem. A vypisovať vám tu zoznam stoviek pesničiek sa mi nie len že nechce, ale neverím ani tomu že by ste si to všetko vypočuli. Takto je oveľa viac pravdepodobnejšie že tým pesničkám dáte šancu (ak ich ešte nepoznáte). Čo sa týka mojich momentálnych knižných obajovch, alebo skôr teda nie objavoch ale toho čo čítam, mám rozčítaných viac kníh. Jednou z nich je pokračovanie knihy Throne of Glass (po slovensky Trón zo Skla) od autorky Sarah J. Mass. Pokračovanie nesie názov Crown of Midnight a je to iba 2. diel z plánovaných šiestich. Čo viem tak je na svete aj tretí ale ten nemali v kníhkupectve na sklade tak som si povedala že to nevadí a zobrala som iba tú dvojku. A ako som tak na stránke Martinusu pozerala, slovenský preklad prvej knihy z tejto série by sa mal objaviť na poličkách v slovenčine už niekedy v strede apríla. Tak dúfam že to vyjde, lebo je to naozaj dobré a konečne to je zasadené skôr v minulosti a nie budúcnosti. Nie je to najoriginálnejšie ani najlepšie čo som kedy čítala ale stojí to za to. Keď dočítam druhý diel, pokúsim sa vám sem napísať recenziu na prvé dve časti.